Z Číny sa potom Zen dostal do Japonska, kde zapustil korene a veľmi intenzívne presiakol do tamojšej kultúry. Posledného pol storočia zen, podobne ako i ostatné vetvy budhizmu, preniká aj do Európy a USA.
V kníhkupectvách sa dnes dá nájsť veľké množstvo kníh so zenovou tematikou. Od katalógov zenových záhrad s typickou úspornou estetikou, až po múdrosti zenových majstrov.
Pokiaľ ide o meditáciu, ktorá má priniesť vhľad do reality, takmer v každej knihe zasvätení autori zdôrazňujú, že zen nie je o vedomostiach, ale o praxi. Napriek stovkám sympatizantov, na Slovensku zen praktizuje len niekoľko desiatok ľudí, pravidelne ešte menej.
Čo je to prax? Napríklad pri zene je dôležitou súčasťou praxe niekoľko krát do týždňa sa asi na pol hodinu posadiť so skríženými nohami, sediac na vankúši oproti bielej stene, aby človeka nič nerozptyľovalo. Sedenie v tejto pozícii sa nazýva zazen.
Stovky, možno tisíce hodín v takejto meditácii strávil jeden z mála európskych nositeľov najvyššieho poznania majster Kaisen, vlastným menom Alain Krystaszek. Narodil sa v roku 1952 vo francúzskom Noyone. Osem rokov strávil v komunistickom Poľsku vychovávaný prísnou babičkou, niekoľko rokov miništroval v kostole. Neskôr sa presťahoval do Francúzska, ako dvadsať ročný podnikol dobrodružnú a nebezpečnú cestu do komunistickej Číny, kde trénoval bojový štýl Wu Šu u tamojšieho majstra. K zenu sa dostal po návrate do Francúzska. V roku 1979 ho vysvätili za zenového mnícha. Teraz vedie zenových adeptov po celej Európe.
K: Vždy to bolo tak. Zen nie je náboženstvo, nie je to filozofia, ani morálka. Je to prax ako ste povedali. Človek musí v živote najskôr prežiť veľa vecí a potom sa môže dostať k zazenu. Nie každý ho môže praktikovať. Ak však niekto chce byť zodpovedný sám za seba a teda vidieť aký je, a nie vidieť to, čo o ňom druhí hovoria, tak sa bude venovať zazenu. Alebo pôjde do iného rádu, napríklad kresťanského a bude sa venovať kontempláciám. Kontemplácia a meditácia však nie je pre všetkých.
K: Dôležité je, aby sa človek, jeho telo a jeho duch, zabudol vo svojej prirodzenosti. To znamená, že sa sústredíme na dýchanie, celkom a úplne, až kým prestaneme vnímať, že je tu nejaký pozorovateľ a pozorované. Neuvedomujeme si, že by nás niekto posudzoval. Keď vôňa človeka zmizne, tak ostáva len jas, svetlo.
K: Začne žiť svoj život prirodzene. Praktikovanie zazenu necháva pečať prirodzenosti v celom našom správaní.
K: Naučíme sa relativizovať život. Objavíme nestály charakter sveta. Lebo aj my sami máme ducha, ktorý sa stále mení. A okrem toho tu vzniká ticho, pokoj, ktorý presahuje city a pocity. Ale ak nám niekto zomrie, máme právo byť smutní, máme právo plakať. V tom božskom je predsa aj časť človeka, preto musíme žiť aj život človeka. Naplno.
K: V mysliach si nosíme veľa ilúzií, mnoho pascí, preto by som im poradil, aby sa vrátili k realite. K tomu pomáha aj sedenie v zazene. Vtedy sme posadení v prítomnosti. Vždy musíme dbať na to, aby sme boli v prítomnosti a nie blúdiť kdesi mimo. Keď napríklad kráčame, tak treba robiť len to. Treba byť pevne zakorenený v prítomnosti, to znamená napríklad aj v práci za počítačom.
K: V zene je dobré stretávať sa a prax vykonávať spolu s ostatnými na tzv. sesshinoch (dlhšie, obvykle niekoľkodňové meditačné sedenia, pozn. red.). Na týchto stretnutiach, ktoré trvajú tri dni, nehovoríme sami o sebe, nehovoríme o svojich problémoch. Sústredíme sa len na zazen, prácu, jedlo, na to ako spíme a na to ako sa uvoľníme. Na iné veci pritom nemyslíme. Takže pomaličky sa dostaneme do prítomnosti. Ale na druhej strane je dôležité, aby ľudia prežívali svoje problémy a svoje utrpenie. Každá existencia je jedinečná. Každý človek musí svoju cestu prekráčať až dokonca. Nesmieme sa báť utrpenia, ani chorôb, ani komplikácií v živote. Treba ich prežiť bez strachu a bez zbytočných obáv. Zen nie je receptom na to, ako ukončiť utrpenie a ani nie je receptom na to, ako prežiť lepší život. Niet totiž lepšieho života, ako ten, ktorý žijeme v „teraz“. Ale my vždy chceme niečo iné. Vždy sa snažíme hľadať iné skutočnosti a potom sa nám ich nedarí nájsť. Z toho vyplýva naše utrpenie, strádanie. Nie je však potrebné, aby sme si vymýšľali nejakú novú skutočnosť.
K: To ovocie je večné, lebo vy už ste večný. Už ste osvietený (zbavený lipnutia na čomkoľvek, pozn. red.). Celý vesmír je vlastne osvietenie. Vy sami ste tým osvietením. Ak sme skutočne prítomní aj v takýchto komplikáciách, kdesi hlboko sa nehýbeme. Viem, že to nie je jednoduché. Toto myseľ nevie pochopiť.
K: V živote treba mať cieľ. Musíme sa v živote o niečo snažiť, ale keď popri tom robíme zazen, tak sme sústredenejší, pozornejší. Aj city sú pri praxi zazenu upokojené. Nezažívame pritom hnev, žiarlivosť a podobné pocity. Všetko je skutočnejšie. Nesmieme však pri tom klamať a kradnúť.
K: Bol som nedávno v Japonsku. Tá tradícia zenu je tam hlboko zakorenená, aj keď ľudia nepraktizujú zazen. Prejavuje sa to však v ich gestách, správaní, v ich každodennom živote. Týka sa to aj najmladšej generácie, hoci má navonok znaky amerikanizmu a globalizácie. Vo vnútri sú všetci veľmi japonskí.
K: Áno. Hlboká úcta a rešpektovanie druhých. Pozornosť voči druhým. Veľa dobra. Mnoho prirodzených vlastností. Byť v Japonsku bolo pre mňa veľkým potešením.
K: Oni už teraz cestovaním oveľa lepšie poznajú Európu a s delením na gajdžinov a Japoncov je už koniec. Ešte pred dvadsiatimi rokmi to však fungovalo.
K: Potom sú to hlavne tí, ktorí veľa necestovali (smiech). Časť takéhoto starého Japonska ešte existuje. Je to však tá časť Japonska, ktorá trpí ranami a konfliktami z minulosti.
K: Áno, to bolo trochu problémom pri mojej poslednej ceste do Japonska. Musel som sa od toho separovať. Ale v horách ešte sú starí majstri, ktorí vyučujú zen v malých chrámoch a oni sú prakticky tí, ktorí odovzdávajú to pravé učenie. Teraz je v Japonsku zen veľmi spolitizovaný. Japonci sa tiež snažia ovládať aj európsky zen. Chcú, aby všetci Európania, ktorí budú chcieť byť vysvätení a učiť ostatných, museli vycestovať do Japonska a tam za vysvätenie zaplatiť. Ja patrím do vetvy Soto (druhou hlavnou vetvou zenbuddhizmu je vetva Rinzai, pozn. red.). Tam treba zaplatiť Eiheiji, hlavnému chrámu vetvy Soto. Ale my chceme vykonávať náš vlastný európsky obyčajný zen. Sú s tým trošku problémy. V zene by nemala byť organizácia. Zen je slobodný.
K: Áno, ale na druhej strane vďaka tomu zen pretrval viac ako sedem storočí. Otázka organizovania však vždy bude problémom. Otázka je, ako nájsť rovnováhu medzi organizovaním a voľnosťou. To je problém, ktorý na zemi vyriešiť nemôžeme. Ja chcem poznanie odovzdať svojim žiakom a potom oni nech si s tým robia čo chcú. Ja zomriem. Potom to už nebude moja záležitosť, už to bude na nich.
K: Zen nie je náboženstvo. Môžeme mať vlastné náboženstvo a venovať sa aj zazenu. V zene nemáme špecifické predstavy náboženského charakteru. Neveríme napríklad v Budhu. V zene ide o to, že zabúdame sami na seba, aby sme naozaj žili. Ale to nám nebráni, aby sme študovali kresťanstvo, čítali evanjeliá. Treba dať všetkým šancu, aby získali vzdelanie. Náboženstvo je pre všetkých laikov. Ľudia by mali zostať vo svojom náboženstve, pretože je to pre nich ochrana. To, že veria v Boha. Je dôležité aby všetci verili v toho istého boha. Ja netvrdím, že Boh neexistuje. Učíme len ľudí iný spôsob, ako možno Boha vnímať.
K: Treba ľudí nechať, aby rozhodovali o svojom vlastnom živote, nemali by sme im nič zakazovať. Náboženstvo by nikdy nemalo zakazovať. Náboženstvo tu nie je na to, aby niekoho uzatváralo, ale aby pomohlo sa človeku otvoriť. Náboženstvo by malo rozvíjať koncepciu univerzálnej slobody. Ale oni majú strach, že by to náboženstvo nejako upadalo a preto vznikajú rôzne zákazy. V Japonsku je to v zene presne to isté.
K: Nie sú tam žiadne tlaky. Vláda rešpektuje zen. Považuje ho za skutočnú prax, ktorá je užitočná pre ľudí. Ale Francúzi nie sú až tak zameraní na srdce, sú skôr zameraní na intelekt. Potom majú so zenom problém. Oni chcú stále hovoriť o buddhizme, ale takých, čo by praktizovali, je málo. Slovákov je viac, aj Čechov, Rusov, Ukrajincov.
K: Áno, Slovania sú zenu bližší svojou prirodzenosťou. Sú viac autentickí.
K: Určite, absolútne. Vo Francúzsku až tak nie.
K: To sa určite zmení (smiech).
K: Neviem ako to majú iní. Ja mám vo Francúzsku svoj malý chrám. Každý chrám má svojich učeníkov, ktorí zabezpečujú jeho chod. Je tam určité samoriadenie. Pokiaľ ide o slovenských žiakov, musíte sa ich spýtať, ja sa ich nikdy nepýtam ako oni financujú kláštor.
K: Všetci pracujeme a potom časť peňazí dávame do chodu chrámu.
K: Môj majster (Taisen Deshimaru, pozn. red.) mal sponzora. Bol to veľký taliansky finančník. Dával mu každý rok dotácie. Nebol pritom praktikujúci, ale sympatizant. Raz sa stretol s mojim majstrom a povedal, že mu pomôže.
K: Mám, ale oni sú chudobní (smiech).
K: Každý nech si robí čo chce. Hudbu, kaligrafie, karate. Zo zazenu, zo samého seba, z tej hĺbky potom môžeme robiť čokoľvek. Každý je svojim vlastným tvorením.
K: Áno.
K: Nič (smiech)
Zen nie je náboženstvo, nie je to filozofia, ani morálka. Je to prax ako ste povedali. Človek musí v živote najskôr prežiť veľa vecí a potom sa môže dostať k zazenu. Nie každý ho môže praktikovať. Ak však niekto chce byť zodpovedný sám za seba a teda vidieť aký je, a nie vidieť to, čo o ňom druhí hovoria, tak sa bude venovať zazenu.