Majster Sando Kaisen: V slobode nám nič nebráni

Ako si vysvetľujete, že intelektuálny, čitateľský záujem o zen, prevláda nad chuťou ho skutočne praktizovať?

K: Vždy to bolo tak. Zen nie je náboženstvo, nie je to filozofia, ani morálka. Je to prax ako ste povedali. Človek musí v živote najskôr prežiť veľa vecí a potom sa môže dostať k zazenu. Nie každý ho môže praktikovať. Ak však niekto chce byť zodpovedný sám za seba a teda vidieť aký je, a nie vidieť to, čo o ňom druhí hovoria, tak sa bude venovať zazenu. Alebo pôjde do iného rádu, napríklad kresťanského a bude sa venovať kontempláciám. Kontemplácia a meditácia však nie je pre všetkých.

Prečo je dôležité sedieť a meditovať v zazene?

K: Dôležité je, aby sa človek, jeho telo a jeho duch, zabudol vo svojej prirodzenosti. To znamená, že sa sústredíme na dýchanie, celkom a úplne, až kým prestaneme vnímať, že je tu nejaký pozorovateľ a pozorované. Neuvedomujeme si, že by nás niekto posudzoval. Keď vôňa človeka zmizne, tak ostáva len jas, svetlo.

Čo praktické to môže priniesť človeku západnej civilizácie?

K: Začne žiť svoj život prirodzene. Praktikovanie zazenu necháva pečať prirodzenosti v celom našom správaní.

To znamená že človek sa vie lepšie vyrovnať s problematickými situáciami, ktoré život prináša? Napríklad s partnerskými rozchodmi, smrťou blízkych a podobne?

K: Naučíme sa relativizovať život. Objavíme nestály charakter sveta. Lebo aj my sami máme ducha, ktorý sa stále mení. A okrem toho tu vzniká ticho, pokoj, ktorý presahuje city a pocity. Ale ak nám niekto zomrie, máme právo byť smutní, máme právo plakať. V tom božskom je predsa aj časť človeka, preto musíme žiť aj život človeka. Naplno.

Veď práve. Typické pre západný štýl života je, že sa snažíme uchopovať postavenie, moc, vzťahy, akoby boli nemenné a stále. To prináša mnohé psychologické problémy z ktorých sa snažíme nejako vymaniť. Čo by ste poradili ľuďom, ktorí sa snažia hľadať sami seba?

K: V mysliach si nosíme veľa ilúzií, mnoho pascí, preto by som im poradil, aby sa vrátili k realite. K tomu pomáha aj sedenie v zazene. Vtedy sme posadení v prítomnosti. Vždy musíme dbať na to, aby sme boli v prítomnosti a nie blúdiť kdesi mimo. Keď napríklad kráčame, tak treba robiť len to. Treba byť pevne zakorenený v prítomnosti, to znamená napríklad aj v práci za počítačom.

Dá sa predpokladať, že o rôzne duchovné smery sa zaujímajú ľudia, ktorí si chcú poradiť so svojimi osobnými problémami. Chcú sa ich zbaviť. Keď však napríklad začnú praktikovať zen, môže sa stať, že ich problémy, úzkosti a depresie, nervozita, slabosť, zbabelosť, sexuálne úchylky, agresivita, túžby, ktorých sa chcú zbaviť, sa im ukážu v plnej sile v ich reálnej podobe. Väčšina ľudí sa však zjavne nechce konfrontovať so svojimi tienistými stránkami. Ako sa s tým možno vysporiadať?

K: V zene je dobré stretávať sa a prax vykonávať spolu s ostatnými na tzv. sesshinoch (dlhšie, obvykle niekoľkodňové meditačné sedenia, pozn. red.). Na týchto stretnutiach, ktoré trvajú tri dni, nehovoríme sami o sebe, nehovoríme o svojich problémoch. Sústredíme sa len na zazen, prácu, jedlo, na to ako spíme a na to ako sa uvoľníme. Na iné veci pritom nemyslíme. Takže pomaličky sa dostaneme do prítomnosti. Ale na druhej strane je dôležité, aby ľudia prežívali svoje problémy a svoje utrpenie. Každá existencia je jedinečná. Každý človek musí svoju cestu prekráčať až dokonca. Nesmieme sa báť utrpenia, ani chorôb, ani komplikácií v živote. Treba ich prežiť bez strachu a bez zbytočných obáv. Zen nie je receptom na to, ako ukončiť utrpenie a ani nie je receptom na to, ako prežiť lepší život. Niet totiž lepšieho života, ako ten, ktorý žijeme v „teraz“. Ale my vždy chceme niečo iné. Vždy sa snažíme hľadať iné skutočnosti a potom sa nám ich nedarí nájsť. Z toho vyplýva naše utrpenie, strádanie. Nie je však potrebné, aby sme si vymýšľali nejakú novú skutočnosť.

Hovoríte, že na sesshinoch sa praktizuje niekoľko dní. Potom sa človek vráti do bežného života, je zavalený reklamami, stresom, je vystavený rôznym tlakom. Ocitne sa v marketingovom svete založenom na tom, že od človeka chce každý získať peniaze. Nestratí sa vykonaná prax v každodennej realite?

K: To ovocie je večné, lebo vy už ste večný. Už ste osvietený (zbavený lipnutia na čomkoľvek, pozn. red.). Celý vesmír je vlastne osvietenie. Vy sami ste tým osvietením. Ak sme skutočne prítomní aj v takýchto komplikáciách, kdesi hlboko sa nehýbeme. Viem, že to nie je jednoduché. Toto myseľ nevie pochopiť.

Kde je potom u ľudí motivácia k sedeniu zazenu? Väčšinou nie sme schopní robiť veci pre veci samotné, bez dosahovania cieľov. Takúto schopnosť majú možno niektorí umelci, ale čo môže k zazenu motivovať napríklad finančníka, ktorý potrebuje dať a dostať späť? Pre takýchto ľudí zrejme zazen nemá žiaden zmysel.

K: V živote treba mať cieľ. Musíme sa v živote o niečo snažiť, ale keď popri tom robíme zazen, tak sme sústredenejší, pozornejší. Aj city sú pri praxi zazenu upokojené. Nezažívame pritom hnev, žiarlivosť a podobné pocity. Všetko je skutočnejšie. Nesmieme však pri tom klamať a kradnúť.

Ako hodnotíte situáciu so zenom v Japonsku? Z tradičnej krajiny sa stala v druhej polovici minulého storočia krajina moderná. Mladá generácia Japoncov je už odtrhnutá od tradície, ktorú vždy reprezentoval aj zen.

K: Bol som nedávno v Japonsku. Tá tradícia zenu je tam hlboko zakorenená, aj keď ľudia nepraktizujú zazen. Prejavuje sa to však v ich gestách, správaní, v ich každodennom živote. Týka sa to aj najmladšej generácie, hoci má navonok znaky amerikanizmu a globalizácie. Vo vnútri sú všetci veľmi japonskí.

To znamená prirodzení, zenoví?

K: Áno. Hlboká úcta a rešpektovanie druhých. Pozornosť voči druhým. Veľa dobra. Mnoho prirodzených vlastností. Byť v Japonsku bolo pre mňa veľkým potešením.

Stretli sme sa aj s inými skúsenosťami. Japonci vraj delia ľudí na Japoncov a Gajdžinov, teda belochov. Gajdžin je podľa toho človek nižšej hodnoty. Vraj sa tam dodnes vyskytuje istá forma takejto xenofóbie.

K: Oni už teraz cestovaním oveľa lepšie poznajú Európu a s delením na gajdžinov a Japoncov je už koniec. Ešte pred dvadsiatimi rokmi to však fungovalo.

Ľudia, ktorí do Japonska cestovali, sa stretli s tým, že opáti zenových kláštorov, ktorí sú často držiteľmi vysokých stupňov bojových umení, zotrvávajú v tomto štýle myslenia.

K: Potom sú to hlavne tí, ktorí veľa necestovali (smiech). Časť takéhoto starého Japonska ešte existuje. Je to však tá časť Japonska, ktorá trpí ranami a konfliktami z minulosti.

V Európe a na Slovensku je zen pomerne mladý, robí ho tu málo ľudí a teda je živý. V Japonsku je už silne inštitucionalizovaný, čo je dané historicky. Podobne ako zase u nás je silne inštitucionalizované kresťanstvo. Japonské zenové chrámy údajne vyberú počas prvých dvoch dní nového roka v podobe darov obrovské sumy peňazí. Neblokuje to samotnú zenovú cestu, o ktorej hovoríte?

K: Áno, to bolo trochu problémom pri mojej poslednej ceste do Japonska. Musel som sa od toho separovať. Ale v horách ešte sú starí majstri, ktorí vyučujú zen v malých chrámoch a oni sú prakticky tí, ktorí odovzdávajú to pravé učenie. Teraz je v Japonsku zen veľmi spolitizovaný. Japonci sa tiež snažia ovládať aj európsky zen. Chcú, aby všetci Európania, ktorí budú chcieť byť vysvätení a učiť ostatných, museli vycestovať do Japonska a tam za vysvätenie zaplatiť. Ja patrím do vetvy Soto (druhou hlavnou vetvou zenbuddhizmu je vetva Rinzai, pozn. red.). Tam treba zaplatiť Eiheiji, hlavnému chrámu vetvy Soto. Ale my chceme vykonávať náš vlastný európsky obyčajný zen. Sú s tým trošku problémy. V zene by nemala byť organizácia. Zen je slobodný.

Sekta Soto je údajne organizovaná podobne prísne ako japonský cisársky dvor.

K: Áno, ale na druhej strane vďaka tomu zen pretrval viac ako sedem storočí. Otázka organizovania však vždy bude problémom. Otázka je, ako nájsť rovnováhu medzi organizovaním a voľnosťou. To je problém, ktorý na zemi vyriešiť nemôžeme. Ja chcem poznanie odovzdať svojim žiakom a potom oni nech si s tým robia čo chcú. Ja zomriem. Potom to už nebude moja záležitosť, už to bude na nich.

Prienik východných filozofií do Európy sa deje už niekoľko desaťročí. Prečo práve východné filozofie sú v obľube, keď tu máme vlastnú tradíciu, kresťanstvo?

K: Zen nie je náboženstvo. Môžeme mať vlastné náboženstvo a venovať sa aj zazenu. V zene nemáme špecifické predstavy náboženského charakteru. Neveríme napríklad v Budhu. V zene ide o to, že zabúdame sami na seba, aby sme naozaj žili. Ale to nám nebráni, aby sme študovali kresťanstvo, čítali evanjeliá. Treba dať všetkým šancu, aby získali vzdelanie. Náboženstvo je pre všetkých laikov. Ľudia by mali zostať vo svojom náboženstve, pretože je to pre nich ochrana. To, že veria v Boha. Je dôležité aby všetci verili v toho istého boha. Ja netvrdím, že Boh neexistuje. Učíme len ľudí iný spôsob, ako možno Boha vnímať.

Ako vnímate schopnosť kresťanstva tolerovať iné náboženstvá? Na Slovensku má cirkev pomerne silné zázemie. Napríklad pri jóge, ktorá sa mala nepovinne vyučovať na základných školách boli výhrady, že to môže priniesť určitý neželaný psychologický vplyv. Akoby u nás existovali obavy, že keď nejaký systém prinesie iný filozofický náhľad, tak sa môže stať, že tie deti prestanú chodiť do kresťanských chrámov a začnú na svojom rozvoji pracovať iným spôsobom. Je množstvo iných ciest, rovnako dobrých ako kresťanstvo. Niekomu to možno vadí.

K: Treba ľudí nechať, aby rozhodovali o svojom vlastnom živote, nemali by sme im nič zakazovať. Náboženstvo by nikdy nemalo zakazovať. Náboženstvo tu nie je na to, aby niekoho uzatváralo, ale aby pomohlo sa človeku otvoriť. Náboženstvo by malo rozvíjať koncepciu univerzálnej slobody. Ale oni majú strach, že by to náboženstvo nejako upadalo a preto vznikajú rôzne zákazy. V Japonsku je to v zene presne to isté.

Ako vo Francúzsku vychádzate s cirkvami a autoritami? Francúzi sú liberálnejší, je to sociálna krajina. Aké je to súžitie?

K: Nie sú tam žiadne tlaky. Vláda rešpektuje zen. Považuje ho za skutočnú prax, ktorá je užitočná pre ľudí. Ale Francúzi nie sú až tak zameraní na srdce, sú skôr zameraní na intelekt. Potom majú so zenom problém. Oni chcú stále hovoriť o buddhizme, ale takých, čo by praktizovali, je málo. Slovákov je viac, aj Čechov, Rusov, Ukrajincov.

Je to naozaj dané slovanským naturelom, ktorý je viacej intuitívny, emocionálny?

K: Áno, Slovania sú zenu bližší svojou prirodzenosťou. Sú viac autentickí.

Je teda na Slovensku dobrá pôda pre usadenie sa zenu?

K: Určite, absolútne. Vo Francúzsku až tak nie.

Máme však menej liberálne kultúrne zázemie.

K: To sa určite zmení (smiech).

Ako sa dá uviesť do chodu napríklad na Slovensku zenový kláštor? Určite to nie je jednoduché. Ako je zen v Európe financovaný?

K: Neviem ako to majú iní. Ja mám vo Francúzsku svoj malý chrám. Každý chrám má svojich učeníkov, ktorí zabezpečujú jeho chod. Je tam určité samoriadenie. Pokiaľ ide o slovenských žiakov, musíte sa ich spýtať, ja sa ich nikdy nepýtam ako oni financujú kláštor.

Váš chrám leží vo Francúzsku v obci Cubzac. Z čoho žijete?

K: Všetci pracujeme a potom časť peňazí dávame do chodu chrámu.

Asi by bolo ťažké zohnať sponzorov na zenový chrám, nie je to predsa ziskový biznis.

K: Môj majster (Taisen Deshimaru, pozn. red.) mal sponzora. Bol to veľký taliansky finančník. Dával mu každý rok dotácie. Nebol pritom praktikujúci, ale sympatizant. Raz sa stretol s mojim majstrom a povedal, že mu pomôže.

Máte aj vy svojich sponzorov, sympatizantov?

K: Mám, ale oni sú chudobní (smiech).

Je vhodná kombinácia zenu a bojových umení, ako to bývalo v Japonsku? Sám ste sa venovali rôznym bojovým štýlom.

K: Každý nech si robí čo chce. Hudbu, kaligrafie, karate. Zo zazenu, zo samého seba, z tej hĺbky potom môžeme robiť čokoľvek. Každý je svojim vlastným tvorením.

Ale systém v ktorom žijeme - marketing, reklama, globalizácia, cirkvi - to všetko je zamerané na to, aby to v ľuďoch popieralo individualitu.

K: Áno.

Čo teda bráni bežnému človeku západnej civilizácie aby naozaj realizoval slobodu o ktorej hovoríte?

K: Nič (smiech)