Buddha sa narodil v Kapilavastu, v dnešnom Nepále. Siddhártov otec bol významným majiteľom pôdy a kráľom miestnej indickej provincie. Jeho matka, Maya Devi, umrela sedem dní po tom, ako dieťa priviedla na svet. Na radu starších z klanu Shakya bola výchova mladého princa zverená jeho tete z matkinej strany. Príbeh hovorí, že jej pomáhalo tridsať dva opatrovateliek.
V zajatí bohatstva
S iddhárta dostal úplné vzdelanie v oblasti gramatiky, športu, počtov, hudby, šachovej hry, masáže, hygieny, chiromantiky, stratégie a umenia miešania parfumov. Ovládal tiež jazdu na slonovi, na koni, vozatajstvo, hod oštepom, lukostreľbu, umenie narábať s mečom.
V šestnástich rokoch sa Siddhárta Gautama oženil s Gopou. Ako svadobný dar dostali tri paláce: zimný, letný na obdobie dažďov, drahocenné lôžka aj odev z najtenšieho hodvábu. Ale mladý Shakya, napriek všetkému tomu bohatstvu a pôžitkom nebol slobodný. Nikdy neopúšťal svoj palác, nemohol teda uvidieť reálny svet. Obklopoval ho len luxus, krása a šťastie.
Keď prvýkrát vyšiel z paláca, zbadal na ulici bezzubého žobráka zúboženého starobou. Inokedy uvidel vychudnutého chorého človeka, ktorý mal vysokú horúčku a sinavú kožu. Ležal v kaluži svojich výkalov, celý pokrytý muchami. Tretíkrát, keď opustil palác západnou bránou, stretol pohrebný sprievod. Nebožtík bol ovinutý plátnom, jeho blížni plakali, lamentovali, trhali si vlasy a bili sa do hrude. V jedinej chvíli všetky pôžitky života stratili pre mladého princa význam. Vtedy uzrel žobravého mnícha, ktorý držal v ruke misku na almužnu. Z jeho osoby vyžaroval dokonalý pokoj ducha.
Útek a nový život
V o svojich tridsiatich rokoch sa Gautama rozhodol opustiť palác. Štyri situácie, ktoré videl, mu nedali pokoj. Rozhodol sa teda, že si sám obzrie reálny svet. S pomocou sluhu utiekol z paláca, cválal na koni celú noc, prenasledovaný päťsto vojakmi. Útek svedčil o jeho skutočnej odvahe a nezvyčajnej morálnej sile, pretože vedel, že na jeho konci ho čaká bieda a utrpenie.
Ocitol sa sám, v srdci divokej prírody, bez akejkoľvek pomoci a podpory. Gautama idúc bosý pokračoval po poľných cestách vo svojej ceste. Okolo neho spievali vtáci a stromy boli pokryté kvetmi. Vracali sa k nemu stále tie isté otázky: odkiaľ pochádza? Kam ide? Aký je zmysel života? Prečo existuje svet? Odpovede na otázky hľadal u rôznych mudrcov a jogínov, ale nikdy s nimi nebol spokojný. Skúšal nasledovať cestu jogínov, askétov aj legendárnych rishi, prevyšujúc tých prvých vo fyzických obmedzeniach, druhých v zanovitosti, a ďalších v dokonalej nehybnosti. Nakoniec sa rozhodol, že nájde odpovede na nástojčivé otázky sám.
Znova sa vydal na cestu a jedného večera došiel do mestečka Gaya, kde sa v tieni košatého stromu posadil do tradičnej pozície “lotosu”. Na začiatku kontroloval svoje telo pomocou mysle, ale veľmi rýchlo zmenil techniku.
Začal s mimoriadnou askézou, jedol len jedno zrnko ryže denne. Zakrátko sa Gautamove ruky a nohy začali podobať hrčovitým vetvám stromu, chrbtica krivo zapletenému vrkoču a hrudný kôš prúžkovanému pancieru kraba. Len oči mu žiarili z vychudnutej tváre ako hviezdy odrážajúce sa v hĺbke takmer vyschnutej studne. Zotrval v úplnej nehybnosti. Nehýbal sa ani keď slnko pražilo, ani keď sa prihnal prudký vietor či dážď. Neuhol dokonca ani keď ho hrýzli ovady a komáre.
Každým dňom čoraz menej pripomínal ľudskú bytosť. Chlapci a dievčatá z dediny, ktorí prichádzali pásť dobytok, kosiť trávu, či zbierať drevo v lese, ho považovali za démona.
Stretnutie s Buddhom
A le prišiel čas, keď sa Shakyamuni zastavil na ceste vedúcej do záhuby, na ktorú sa dal z lásky k ľuďom. Na konci pochopil, že to nie je cesta vedúca k osvieteniu, ktoré urobí koniec narodeniu, starobe a smrti. Tak sa teda ocitol opäť sám, v stave úplného vyčerpania. Celý jeho organizmus si žiadal posilnenie, a nebol na to iný liek, ako prerušenie pôstu.
V tom sa objavila dievčina menom Saudjata, ktorá sa od začiatku zaujímala o neobyčajného prišelca. Z čerstvej ryže a mlieka mu pripravila chutné jedlo. Neskôr sa Gautama vykúpal v rieke, oholil si vlasy a bradu. Vrátil sa k stromu, a keď si vyrobil z trávy malý vankúš, aby mohol pohodlne sedieť, začal praktiku.
Povedal si: “Nech na tomto mieste vyschne moje telo a nech sa moja koža, kosti a telo rozpadnú, ale bez osvietenia tak ťažko a ďaleko dosiahnuteľného, sa odtiaľto nepohnem.”
Nemusel už ale zakúšať úplné krajnosti. Nasledujúce ráno slnko už neosvietilo askétu, akých bolo v tom čase mnoho, ale bytosť jedinečnú, ktorej sa nepodobá žiadna na svete. Bol to Buddha, čo znamená Prebudený. Tej noci hľadiac do hĺbky seba samého pochopil utrpenie, jeho príčiny a cestu vedúcu k ukončeniu utrpenia. A tak sa Bodhisattva, ktorý jediným pohľadom svojej myšlienky obsiahol všetko, čo môže človek spoznať, pochopiť, dosiahnuť, vidieť a jasne si predstaviť, osvietil v najvyššej a dokonalej iluminácii.
Majster a jeho žiaci
K rátko po tejto udalosti sa zhromaždila okolo Buddhu skupina horlivých žiakov a davy ľudí prichádzali, aby počúvali jeho učenie. Odkaz, ktorý hlásal, prenikol všetky dimenzie bytia a prijal formu hlbokej filozofie a prísnej praktiky. Nakoniec sa z neho rozvinul veľký náboženský prúd, ktorý sa rozšíril po celej Ázii.
Vďaka sedu v správnej pozícii Buddha pochopil, že bolestný cyklus transmigrácie bytostí nemá žiadnu stálu podstatu, ani základ. Zistil, že netreba strácať čas snahou odhaliť tajomstvo začiatku a konca svojho bytia. A tým, že pochopil jeho márnosť, našiel spôsob vyslobodenia.
Jedného večera Buddha, ktorého pozemský život sa chýlil ku koncu, sedel obklopený žiakmi v malom mestečku na severe Indie. Ánanda, jeho obľúbený žiak, sa obrátil na svojho učiteľa: “Majster, už veľa rokov nasledujeme tvoje učenie. Mohol by si nám teraz povedať, čo je jeho podstata?”
Všetci čakali na odpoveď. Vtedy Buddha mlčky zodvihol kvietok a usmial sa. Jedine Mahakashyapa intuitívne pochopil zmysel tejto nemej odpovede a práve on sa stal prvým Patriarchom. Tradícia Zenu siaha až po toto zázračné stretnutie kvetu a Buddhovho úsmevu.