Kodo Sawaki sa narodil v roku 1880 v zámožnej rodine, neďaleko svätyne v Isa. Volal sa Caikiši.
Kodo bez domova
K eď mal päť rokov stratil matku a o tri roky neskôr zomrel aj otec. Kodov pestún bol slaboch, ktorý sa zaujímal iba o fajčenie a sex. V trinástich si Kodo privyrábal ako ochránca hazardných hráčov. Stal sa svedkom smrti starca v byte prostitútky a rozhodol sa, že zmení svoj život. Cesta ho viedla k buddhizmu. Začal navštevovať kláštory
Šinšú a chcel sa stať mníchom. Vydal sa do Eihei Ji, kde najskôr pracoval ako sluha a učil sa zazen. Obdržal “tokudo” (vysvätenie) v kláštoře na Kjúšú a stal sa mníchom. Neskôr poznal Majstra Fueoku Sunum Ošóa, ktorý ho naučil správnej praxi - nehľadať satori, ale sadnúť si do zazenu bez cieľa a zisku.
Po rusko-japonskej vojne, v ktorej bol vážne zranený, po päťročnej prestávke vo veku 25 rokov vstúpil do kláštora Hórjuji v Nare, kde študoval filozofiu, zazen a Šóbógenzó.
V roku 1935 sa stal učiteľom zazenu na univerzite v Kanazawe a následne godóom v kláštore Soji Jii. V roku 1936 sa stal jeho žiakom Jasuo Deshimaru. Tesne pred vojnou viedol Kodo veľký kláštor Tengjó Zen In v horách. Po vojne viedol sesshiny a letné tábory v rôznych častiach Japonska a to mu prinieslo slávu v celej zemi. Nazývali ho “Kodo bez domova”, protože sa nechcel natrvalo usadiť v žiadnom kláštore.
Kodo Sawaki vniesol oživujúci vetrík do upadajúceho zenu, ukazoval hlavne zazen. Po celú dobu ho sprevádzal Taisen Deshimaru, vďaka čomu mohol Kodo odovzdať podstatu buddhizmu. Vo veku 86 rokov ochorel a posledné tri mesiace života strávil v kláštore Antai Ji.
Z učenia Kodo Sawakiho:
K eď cvičíte zazen, váš život sa stane stabilným a nezaujatým. Ak zabudnete na osobný zisk, Buddhova dharma sa prejaví bleskove. Čokoľvek dobrého by ste vykonali, ak je to iba pre uspokojnenie vlastného ega, je to žalostné. Ľudské bytosti majú čím ďalej viac vedomostí, ale ja si myslím, že konečným cieľom je môcť počúvať zvuku údolia a pozerať na farbu hory. Inými slovami, treba sa menej pozerať na ľudí a viac na mesiac, stromy a počúvať kázanie celého vesmíru. Buďte tvorcami prítomnosti svojho skutočného ega. Tej prítomnosti, ktorá tryská bez prestávky, slobodná, bez pút. Nazývame to „bez myslenia“, hi-širjo.
Dogenovo učenie a duch boli univerzálne, mal obrovský vplyv na všetky smery buddhismu v Japonsku. Znalci bojového umenia ho žiadali o radu a často pod jeho vedením praktikovali. Učil ich: “Sadnite si do zazenu a realizujte svoju pôvodnú tvár”. Potom dodával: “Poznať cestu dokonalého osvietenia znamená skúmať seba samého, vidieť seba samého rovnako, ako všetko ostatné. Uskutočniť to znamená opustiť telo i myseľ, svoje aj cudzie”.
Keby ľudstvo na tejto zemi túžilo po Ceste, neboli by vojny, hlad, ani neužitočné existencie, ktoré nachádzajú svoje potvrdenie iba v súperení. Táto zem by sa mohla stať rajom, ale ľudia dávajú prednosť vymýšľaniu príbehov svojho vlastného ega. Bez myslenia a bez túžby – hi-širjo- neznamená vôbec, že je treba byť tupcom. Znamená to iba, že človek sa nemá radovať, keď sa objaví Buddha, a nemá byť smutný, keď sa objaví démon.
V kráľovstve Cesty ego mizne. Mizne z celého Vesmíru. Keď praktikujeme zazen, neexistuje žiadny hriech. Zazen je jediné pravidlo odovzdané Buddhami a Patriarchami. Šikantaza je zhodná so zazenom Bódhidharmu a Šakjamúniho, ale ak je to zazen, v ktorom niečo hľadáme, trebárs aj to najvyššie, potom stráca celú hodnotu a ostáva iba prázdna prax. Iba taký zazen, ktorý je cvičený celým telom zloženým z mäsa, je skutočným Buddhom.“